Večera trochu inak alebo tip pre maškrtné jazýčky

Autor: Adriana Brndiarová | 4.7.2015 o 12:06 | Karma článku: 5,68 | Prečítané:  1284x

Cestou z práce sa zastavím vo vínotéke, pohár červeného dnes dobre padne. Ešte teraz sa mi mihajú čísla pred očami, kontrola databáz úplne nie je moja šálka kávy. 

     Bežne robím inú prácu, len posledný týždeň dávame dokopy štatistiku a neuveríte, zajtra očakávané finále. Tak som sa teda rozhodla, úplne definitívne, že pohodový večer si nadmieru zaslúžim.

     A tak automaticky odbočujem k nákupnému centru. Rozhodla som sa, že zaparkujem blízko vchodu a snáď docupkám do cieľa, v prípade núdze sa aj vyzujem. Alebo radšej nie? Budem za dámu? A veru budem, veď nové krásne lososové lodičky by sa urazili, keby nesplnia svoj účel. Patria na nožičky. Pravda je však taká, že ich potrebujem rozchodiť, kúpila som ich na svadbu skvelej priateľky a sú proste nádherné, len mám pocit, že by som zvládla aj o číslo väčšie....   

     Topánkové myšlienky, pri ktorých sa uškŕňam, keď si predstavujem, ako nakoniec skončia v rukách a budem kráčať bosá po príjemne chladnej dlažbe, vôbec neriešiac pohľady okoloidúcich, prerušia kreatívne parkovacie manévre modrého auta. Upsss!!! Skočím na brzdu, zbystrím všetky zmysly. Teta za volantom v aute predo mnou je zmätená. Miestami to vyzerá, že jej najväčšou túžbou je zaparkovať svojho modrého tátoša, no v zlomku sekundy volí útek. Dávam hneď tichšie rádio, vždy to robím, keď sa na ceste niečo deje. A čakám. U pani nakoniec prvá túžba pokorí druhú a úspešne zaparkuje. Mávne na mňa s ďakovným pohľadom a ja sa na ňu usmejem. Poznám to, zaparkovať svoju lásku medzi dve autá, ktoré delí medzera vhodná tak pre bicykel, to chce odvahu. Koľkokrát som si takto vydýchla. Ach, podarilo sa, v 99 percentách bez ujmy na majetku, v tom 1 percente, to radšej vynechajme. I keď mi je teraz smiešne, pretože na tých mojich, podľa mňa mini parkovacích miestach, by sa v pohode vopchal i chlap s autobusom. Každopádne, klobúk dole pred tou pani, bravúrne to zvládla, veď na chvoste jej tátoša svieti Z.

     Spokojne odomykám dvere bytu, chodidlá si už lososové skvosty po celom dni obľúbili. Skvelé! Pomyslím si. Odkladám ich však odpočívať na svoje miesto v poličke. No predsa len váham, však by som v nich mohla pochodiť ešte hodinu po byte, nech si vytvoríme vzťah „ja patrím na nohu a je mi tam dobre“. V hlave sa mi však rozsvieti kontrolka a hlas môjho podvedomia, ten malý škriatok, ktorý ma vždy v konečnom dôsledku presvedčí, mi rázne šepká: „ Máš susedov, zabudla si? Oni preferujú iný typ zábavy, nie klopi-klopi nad hlavami!“ Niekedy by som ho najradšej poslala do teplých krajín, no podvoľujem sa mu. Má pravdu, byť ohľaduplný sa patrí. Topánky teda putujú do poličky. Prebehnem cez chodbu, mierim do obývačky a len pre zvuk zapínam televízor, kým umyjem taniere z raňajok. Z televízora sa ozývajú hlasy, na chvíľu spozorniem. Čo sa to vo svete deje? Snáď sa to ustáli....preletí mi hlavou a budeme i naďalej žiť v mieri. V tej chvíli sa myšlienkami vraciam do minulosti. Do čias, keď som chodila na prázdniny k starkej. Rozprávala nám mnoho zážitkov, prežila druhú svetovú vojnu, čo vo mne vyvoláva rešpekt a občas spomenula, ako je fajn, že žijeme v krajine, v ktorej je mier. Moji zlatí starí rodiča.

    Boli to veľmi akční a odvážni ľudia. Starká tesne po osemdesiatke nemala problém vyliezť na jabloň svižne ako veverička a pooberať jablká, keď vedela, že bude mať hostí. Bola v kondičke. Nechodila síce do fitka, nebehala na páse, nedvíhala činky. Kamarátila sa skôr s motykou a vidlami. Starký prekonal rakovinu hrubého čreva v poslednom štádiu ako miernejšiu nádchu. Tak to i poňal, vzal podľa neho „pár infúzií“ a oznámil, že bude fit. A viete čo je priam zázrak? Ozaj bol o pár mesiacov vo svojej koži. Ešte mnoho rokov okopával zemiaky, cesnak, kukuricu na hektároch pôdy. Keď sme sa raz neohlásene zastavili na návšteve, starkú sme našli zahrabanú medzi kukuricou, ktorú zbierala jednu po druhej. Ja a sesternica Nika sme len ústa od nemého úžasu otvárali, keď sme videli tú rozsiahlu roľu. Obrovský svetložltý pás bez konca a začiatku. A naša babička, ošľahaná slnkom ako od mora, s pár ligotavými kryštálikmi potu na čele, uprostred poľa, zbiera úrodu a víta nás s úsmevom na tvári. Pri tom sa tvári, že je to vlastne relax a povie len: „nechápem, čo tak prekvapene pozeráš.“ Samozrejme, v rámci poľnohospodárskej činnosti moji drahí starí rodičia nezostali len pri pestovaní plodín. Ovečky, kravičky, prasiatka a sliepočky sa veselo pýšili v stajniach a chlievoch, spokojne vykŕmené. Ako malé dievčatko som sa týchto zvierat bála a vždy som sa len pozerala s odstupom pár bezpečných metrov, keď večer prišlo dojenie.

     Priznám sa, ja osobne mlieko veľmi nemusím, no maslo milujem....a to maslo od starkej... žltkastá hmota jemne topiaca sa na chrumkavom teplom chlebíku, prvé vytiahnutom z pece... už len trošku soli, čerstvo odtrhnutá paradajka a gurmánsky zážitok je na svete. Ako si to predstavujem, pociťujem hlad a chuť na babičkine dobroty. Bola vynikajúca kuchárka, moja mama to našťastie zdedila, takže jedného času som bola celkom vykŕmené a bacuľaté dieťa.

     Keď si to tak spätne premietnem, moji starí rodičia chovali asi všetky druhy úžitkových zvierat. Ešteže vtedy pštrosy a ostatné exotické zvieratá neboli v kurze. Ktovie, ako by to u nich na dvore vyzeralo? Možno takto.....Pri vstupnej bráne by nás vítal tiger, predsa len uznajme, je to dobrý strážca. Občas síce zaútočí i na svojho pána, ale o tom potom. V záhrade by sa pásol slon, chobotom by načerpával vodu zo studne a zavlažoval celú záhradu, v ktorej sa práve urodili citróny...  Ktovie..... Darmo, stará mama a starý otec boli úzko spätí s prírodou, dnes by boli „in“, letí predsa zdravý životný štýl.

       Už tu nie sú. Boli to osobnosti, čestní, pracovití, dobroprajní, spravodliví, podnikaví ľudia. Nič nenechávali na náhodu a každú príležitosť chytili za pačesy. Vedeli, prečo to robia. Našli zmysel života. Bola som ním ja, moja sestra, moje sesternice a bratranci, tety a ujovia. Žili pre rodinu a som vďačná, že mám takých predkov. Nezostali však len spomienky. Sú mojou každodennou motiváciou a inšpiráciou. Keď majú veci a činnosti, ktoré robíme zmysel, človek dokáže aj nemožné. Ja mám dôkaz od svojich predkov a verím na zázraky, lebo pár som ich na vlastné oči videla. Zanechali mi bohatstvo väčšie ako diamanty. Zanechali mi silu a túžbu ísť si za svojimi snami a k tomu kopec odvahy (inak by som asi tento článok nezverejnila :-) )

    A nedá mi. I ja tu mám pre Vás niečo pripravené. Stačí sa len lepšie prizrieť, nájsť tie správne slová. Je to typ na jednoduchú a zdravú večeru, olááááá!  Že nič nevidíte? Jasné, upresním, správne ingrediencie nájdete, moji milí, obyčajnou hádankou. Aj v rozprávkach to tak býva, v hádanke sa pravda skrýva. Tak čo, pripravení? Super, tak môžeme začať, všetky odpovede je možné nájsť v článku :

  1. Hore v texte sa jediná ryba ukrýva, jej farba na rôznych módnych doplnkoch býva. Čo je to?
  2. V chladničke je pevné ako skala, v teple ho rozostrieš a zješ, aha...i ja som tú maškrtu  spomínala. Čo je to?
  3. Článok obsahuje tiež jedno slovo z názvu rozprávky a zlato to nie je :-) Čo je to?
  4. Obľúbená korenina sa v článku spomína, veľký antioxidant, pripomínam. Čo je to?
  5. V článku možno nájsť i exotické ovocie, ktoré prekyslenému organizmu vyhovie. Čo je to?

 

Postup prípravy:

 

Prvú ingredienciu rozmrazíme, ak je čerstvá, len umyjeme vlažnou vodou, nie horúcou, ešte nevaríme:-) Druhú ingredienciu šupneme do panvice, panvicu na sporák. V očakávaní na zmenu skupenstva druhej prísady z pevného na tekuté využijeme čas. Vrháme sa ako supy na tretiu a štvrtú prísadu a aplikujeme priamo na prvú. V akom množstve, to už nechám na Vás, kto ako má rád. A potom krásne pripravená prvá ingrediencia putuje do panvice. Tam sa už len opečie, pár minút alebo i viac minút, závisí od chuti, niekto má rád dôkladne prepečené (môj prípad), niekto menej (prípad niekoho, koho mám veľmi rada). Na záver už len dozdobíme piatou prísadou. Ako príloha postačí zelenina, no kto je veľký hladoš, spokojne môže konzumovať i s pečivom alebo zemiakmi.

 

     Ak sa rozhodnete svojich známych, priateľov pohostiť týmto jednoduchým, zdravým a chutným jedlom, tak prajem dobrú chuť a príjemný gurmánsky zážitok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?